Naše skryté JA

Dnes, keď si po 250-ty krát Sofi (moja dcéra) vypýtala tú istú knižku, aby sme si hovorili o zvieratkách, zamýšľala som sa nad tým, čím to je, že niektoré hračky a knižky má tak veľmi obľúbené, že ich môžme točiť donekonečna a iné ju takmer vôbec nezaujímajú (pritom mňa naopak áno ☺️). Som toho názoru, že deti ku hračkám i knižkám treba viesť. Ukázať im ako sa s nimi hrať, čo všetko sa s nimi dá robiť, čítať im, ukazovať, venovať im svoj čas a ony sa postupne naučia hrať samy a mať k svojim hračkám dobrý vzťah. A práve tu som narazila na jeden zádrhel. Prečo niektoré tie "moje" hračky stále ignoruje?Možno to príde vekom(o rok, o dva, o tridsať..) a možno sa jej jednoducho nepáčia. Tie deti sú v mnohom navlas rovnaké a predsa je každé z nich unikát. To, že má Sofi najobľúbenejšie 3 knižky, ešte neznamená, že by rovnako zaujali aj iné dieťa. Veď ani my dospelí nie sme rovnakí.Sú veci, ktoré sa niekomu páčia a niekomu zas nie. Niekoho baví to a iného ono. Niekto sa rád oblieka extravagantne a niekto zas konzervatívne. Neexistuje jediná vec, na ktorej by sme sa dokázali všetci rovnako zhodnúť. A to je dobre, lebo len vďaka tomu sme každý iný a svet je plný farieb. Každý sme do vienka dostali dušu. Tú, nám vlastnú. A s ňou našu povahu, ktorú častokrát kvôli okoliu potláčame a robíme veci, nie ako by sme naozaj chceli, ale ako SI MYSLÍME, že to chce spoločnosť. Citát od Davida Icke to vystihuje najlepšie.

"Najväčším väzením, v ktorom ľudia žijú, je strach z toho, čo si myslia druhí ľudia."

Nezáleží predsa na tom, kto si čo oblečie, alebo aký má účes, kto hrá futbal a kto ho naopak neznáša, kto vyspáva do desiatej a kto vstáva včasne ráno, kto číta knihy a kto si radšej pozrie film... Ak týmto svojím postojom nikomu neubližujeme (a tým nemyslím, že niekomu kole oči, lebo tá si dala na seba krikľavo zelený rolák 😱 a on už zase išiel večer na pivo 🙅) neexistuje dôvod prečo robiť veci inak ako ich sami cítime. Naučme sa vnímať a rešpektovať svet (a ľudí v ňom), taký aký je a nechcime všetko meniť na svoj obraz. Pretože i tak, čo sa nám dnes nepáči, zajtra si možno obľúbime. Presne ako Sofi tie svoje hračky. A vedzme, že neexistuje TO SPRÁVNE pre všetkých.

Správne je ukazovať navonok, čo nosíme vo vnútri. Robme, čo nás baví, obliekajme sa podľa nálady, jedzme čo nám chutí (pokiaľ si tým neprivodíme infarkt myokardu), spievame, tancujme, hrajme sa, alebo aj nie. Buďme každý iný. A HLAVNE! Naučme sa neriešiť druhých ľudí (pokiaľ sa nás to naozaj bytostne nedotýka). Ja sama sa tomu učím každý deň. Zatiaľ je to jeden krok vpred a dva vzad, ale raz sa to obráti a napokon úplne vymizne. Skúste si to aj vy. Na jeden deň, pre začiatok. Pozerať sa na veci z inej strany, s nadhľadom, nebrať sa príliš vážne a nie hneď všetko analyzovať (to už radšej banalizovať), viac sa smiať a hrať a zo života sa radovať. Uvidíte, ako sa vám zmení celý deň. Ako sa vy sami zmeníte. Budete sa cítiť slobodnejšie a možno ☝️ukážete svetu aj to svoje skryté JA.