Veriť na zázraky

Slnko stále ráno vychádza a večer zapadá.

Niektoré veci sú medzi nebom a zemou a my ich nikdy nepochopíme. A keď som pred pár dňami zazdielala fotku môjho muža z Afganistanu s textom, že i keď to bolo deväť rokov dozadu, nikdy nezabudnem na ten pocit a, že dúfam, že už nikdy ho nebudem musieť zažívať znova, netušila som, že ten pocit sa vráti späť ešte v ten večer. Ten pocit bezmocnosti, nekonečného čakania, smútku, žiaľu, utrpenia, bolesti a túžby na chvíľu zabudnúť a žiť život tak, akoby nás nič netrápilo. Neviete čím zahnať tie myšlienky... Neviete či ich vôbec zahnať chcete. Na druhej strane cítite povinnosť žiť naplno, najlepšie ako to len ide. Je to bolestné aj cez úsmev, aj cez slzy, bez slov, aj s nimi. Veterné mlyny sa točia a vy neviete, či bojovať s nimi, má vôbec význam. Brať rany od života ako niečo, čo má hlbší zmysel, je teraz veľmi ťažké. Byť plný elánu vo chvíľach, keď chcete iba zložiť hlavu na vankúš a aspoň chvíľu nebyť, detto. A veriť, že všetko dobre dopadne, je takmer nemožné. V jednu sekundu sa o tom presvedčíte a v ďalšej vám i tak dochádza i tá posledná štipka nádeje. Poznáte teóriu. Viete, že práve pre tieto údery pod pás, treba žiť viac, lepšie a naplno každú sekundu. Hľadáte rozptýlenie, hľadáte liek na zabudnutie, ale pritom sa vlastne ani nechcete rozptyľovať a nechcete zabudnúť... Lebo viete, že každá pozitívna myšlienka, môže pomôcť.

A takto teraz žijeme. Raz so slzami v očiach, raz s úsmevom na perách, ale STÁLE s tým bodavým pocitom v hrudi. Kto nezažil, nepochopí a kto zažil vie.

Stále verím na zázraky...verím na zázraky, verím na zázraky...! Opakujem si to neustále dookola ako mantru, kým na jeden taký stále čakáme. 🙏